Dalibor

(Tak sa mi podarilo po čase vykopať zasa nejaký zaujímavý článoček od menej známeho ruského analytika. Je trochu taký čudák, viac vyhranený názorovo doľava ale niekedy ako by popisoval príznaky a stavy ekonomiky spred posledných rokov. Článok bol vydaný v roku 1901 ale má šťavu ako-keby bol písaný včera. Zaujal ma aj názov tohto článku. Niekedy to vyzerá asi tak, že ľudia to koleso už dávno vynašli aj ho vedecky popísali ale ako keby stále ho chceli vynachádzať odznova len nie je okrúhle ale štvorcové, možno aj časom n – uholníkoveho tvaru pomaly nekonečne konvergujúc k tomu kruhu. Nebolo by to také zlé keby to nebolo sprevádzané aj utrpením miliónov ľudí….ale asi sa to vždy musí po nejakom čase všetko nanovo prežiť a zopakovať. Nechce sa mi ani pomyslieť na to staré príslovie: „múdry sa učí na svojich chybách, len hlupák na …..)

Už sú to takmer dva roky, čo trvá obchodná a priemyselná kríza. A podľa všetkého sa stále rozrastá, zachvacuje ďalšie priemyselné odvetvia, šíri sa do ďalších oblastí a zostruje sa bankrotmi ďalších bánk. Od decembra minulého roku naše noviny v každom čísle nejako píšu o prehlbovaní krízy a jej zhubných následkoch. Je načase položiť si všeobecnú otázku, aké sú príčiny a význam tohto javu. Pre Rusko je to jav pomerne nový, ako je nový aj celá náš kapitalizmus. V starých kapitalistických krajinách, to značí v takých krajinách, kde sa väčšina výrobkov vyrába na predaj, kde väčšina robotníkov nemá pôdu ani pracovné prostriedky a predáva svoju pracovnú silu, dáva sa najímať na cudzie hospodárstva, dáva sa najímať vlastníkmi pôdy, tovární, strojov a pod., v kapitalistických krajinách je kríza starý jav, ktorý sa z času načas opakuje ako záchvat chronickej choroby. Preto krízy možno predpovedať a keď sa v Rusku začal veľmi rýchlo rozvíjať kapitalizmus, sociálnodemokratická literatúra predpovedala aj terajšiu krízu. V brožúre Úlohy ruských sociálnych demokratov, napísanej koncom roku 1897, sa hovorilo: „Teraz zrejme, prežívame to obdobie kapitalistického cyklu (kolobehu, v ktorom sa opakujú tie isté udalosti, ako sa opakuje leto a zima), keď priemysel „prekvitá“, obchod sa čulo rozvíja, továrne pracujú naplno a nespočetné nové závody, nové podniky, účastinné spoločnosti, železničné stavby atď. atď. rastú ako huby po daždi. Človek nemusí byť ani prorokom, aby predvídal nevyhnutný (viac-menej prudký) krach, ktorý musí nasledovať za týmto rozkvetom priemyslu. Tento krach privedie na mizinu mnohých drobných podnikateľov, masovo vženie robotníkov do radov nezamestnaných……“ A krach nastal – a to taký prudký, aký Rusko ešte nezažilo. Čo je príčinou tejto strašnej chronickej choroby kapitalistickej spoločnosti, ktorá sa opakuje tak pravidelne, že ju možno predpovedať ?

Kapitalistická výroba sa môže rozvíjať len v skokoch, dva kroky napred a krok (ba niekedy aj celé dva) nazad. Ako sme už poznamenali, kapitalistická výroba je výroba na predaj, výroba tovarov pre trh. A o výrobe rozhodujú jednotliví kapitalisti, každý sám, a nikto nemôže presne vedieť koľko a aké výrobky trh vlastne potrebuje. Vyrába sa naslepo. Jedinou starosťou je predbehnúť toho druhého. Je celkom prirodzené, že množstvo produkcie nemusí zodpovedať potrebám trhu. A táto možnosť je osobitne veľká, keď sa obrovský trh náhle rozšíri o nové, nepreskúmané a rozsiahle oblasti. Práve tak to bolo, keď sa začínal „rozkvet“ priemyslu, ktorý sme nedávno prežívali. Kapitalisti celej Európy vztiahli drápy na časť sveta so stámiliónmi obyvateľov, na Áziu, z ktorej dovtedy len India a neveľká časť okrajových území boli úzsko spojené svetovým trhom. Zakaspická železnica začala „otvárať“ kapitálu Strednú Áziu, Veľká sibírska železnica (veľká nielen svojou dĺžkou, ale aj neslýchaným rozkrádaním štátnych peňazí stavebnými podnikateľmi a neslýchaným vykorisťovaním robotníkov, ktorí ju stavali) otvárala Sibír, Japonsko sa začalo meniť na priemyselný národ a pokúsilo sa preraziť čínsky múr, čím odhalilo také lákavé sústo, na ktoré sa hneď vrhli anglickí, nemeckí, francúzski, ruskí, ba aj talianski kapitalisti. Budovanie obrovských železníc, rozšírenie svetového trhu a rast obchodu, to všetko vyvolalo náhle oživenie priemyslu, vznik nových podnikov, zúrivú honbu za odbytovými trhmi, honbu za ziskom, zakladanie nových spoločností, ďalšie investovanie obrovského kapitálu do výroby, ktorý sa skladal čiastočne aj z neveľkých úspor malých kapitalistov. Niet divu, že táto zúrivá svetová honba za novými neznámymi trhmi skončila obrovských krachom.

Aby sme mali o tejto honbe jasnú predstavu, musíme si uvedomiť , aké giganty sa na nej zúčastnili. Keď sa hovorí „jednotlivé podniky“, „jednotliví kapitalisti“, často sa zabúda, že tieto výrazy sú v podstate nepresné. V podstate jednotlivé zostalo iba privlastňovanie zisku, kým sama výroba sa stala spoločenskou. Obrovský krach sa stal možný a nevyhnutný práve preto, lebo svorka boháčov, ktorá sa ženie len za ziskom, si podriadila mohutné spoločenské výrobné sily. Objasníme si to na príklade z ruského priemyslu. V poslednom čase sa kríza rozšírila aj na oblasť ropy. Tento priemysel majú v rukách napríklad také podniky ako Ropná spoločnosť bratov Nobelovcov. Roku 1899 spoločnosť predala 163 miliónov pudov výrobkov z ropy za 53,5 milióna rubľov a roku 1900 až 192 miliónov pudov za 72 miliónov rubľov. Za jeden rok vzrástla výroba v jedinom podniku o 18,5 milióna rubľov ! Takýto „jeden podnik“ môže jestvovať len vďaka spoločnej práci desaťtisícov a státisícov robotníkov, ktorí ťažia ropu, spracúvajú ju, prepravujú ropovodmi, po železnici, po mori a riekach, ktorý vyrábajú na to potrebné stroje, materiál, stavajú sklady, vlečné nákladné a parné lode a pod. Všetky tieto desaťtisíce robotníkov pracujú pre celú spoločnosť, ale ich prácou disponuje hŕstka milionárov, ktorá si privlastňuje všetok zisk utváraný touto organizovanou prácou más. (Nobelova spoločnosť mala roku 1899 čistý zisk 4 milióny rubľov a roku 1900 6 miliónov rubľov,z ktorých účastinári dostali po 1300 rubľov za každú účastinu v hodnote 5000 rubľov a päť členov správnej rady dostalo odmenu vo výške 528 000 rubľov !) Ak niekoľko takých podnikov začne zúrivú honbu za uchvátenie miesta na neznámom trhu, možno sa potom čudovať, že dôjde ku kríze ?

A nielen to. Aby podnik prinášal zisk, treba tovar predať, nájsť kupujúcich. A kupujúcim musí byť všetko obyvateľstvo, pretože obrovské podniky vyrábajú celé hory výrobkov. Ale vo všetkých kapitalistických krajinách deväť desatín obyvateľstva tvoria bedári: robotníci, ktorí dostávajú najúbohejšiu mzdu, a roľníci, ktorí žijú vcelku ešte horšie ako robotníci. A teda keď sa veľkopriemysel v čase rozkvetu usiluje vyrobiť čo najviac, vrhá na trh také množstvo výrobkov, ktoré nemajetná väčšina ľudu nemôže zaplatiť. Množstvo strojov, nástrojov, skladov, železníc a pod. ustavične rastie, ale tento rast sa z času na čas preruší, lebo ľudové masy, ktorým sú napokon všetky tieto zdokonalené spôsoby výroby určené, žijú ďalej v biede hraničiacej so žobrotou. Kríza ukazuje, že súčasná spoločnosť by mohla vyrábať neporovnateľne viac výrobkov, ktoré by prispeli k zlepšeniu života všetkého pracujúceho ľudu, keby pôda, továrne, stroje a pod. nepatrili hŕstke súkromných vlastníkov, ktorí ťažia milióny z biedy ľudu. Kríza ukazuje, že robotníci sa nemôžu ohraničiť na boj za jednotlivé ústupky kapitalistov: v čase oživenia priemyslu možno za také ústupky bojovať ( a ruskí robotníci si neraz svojim energickým bojom v rokoch 1894-1898 ústupky vybojovali), lenže prichádza krach a kapitalisti nielen že odvolávajú svoje ústupky, ale využívajú bezmocnosť robotníkov na ešte väčšie zníženie mzdy. A tak to bude nevyhnutne pokračovať až dovtedy, kým armády proletariátu nezvrhnú toto jarmo. Kríza ukazuje, akí krátkozrakí boli socialisti (ktorí si hovoria „kritici“ možno preto, lebo nekriticky preberajú učenia buržoáznych ekonómov), ktoré pred dvoma rokmi na plné hrdlo vyhlasovali, že krach je teraz menej pravdepodobný.

Poučenia z krízy, ktorá odhaľuje celú nezmyselnosť podriadenia spoločenskej výroby súkromnému vlastníctvu, sú také priezračné, že teraz aj buržoázna tlač žiada posilniť kontrolu napríklad na bankami. Ale nijaká kontrola nezabráni kapitalistom zakladať v čase oživenia podniky, ktoré neskôr nevyhnutne zbankrotujú. Alčevskij, bývalý zakladateľ zbankrotovanej agrárnej a obchodnej banky v Charkove, zháňal všetkými možnými prostriedkami milióny rubľov na založenie a podporu banských podnikov, ktoré sľubovali hory-doly. Ale v dôsledku stagnácie v priemysle zanikali aj banky aj banské podniky (Donecko-jurievská spoločnosť). Čo však znamená tento „zánik“ podnikov v kapitalistickej spoločnosti ? To znamená, že slabých kapitalistov, „druhoradých“ kapitalistov vytláčajú solídnejší milionári. Charkovského milionára Alčevského vystrieda moskovský milionár Riabušinskij, ktorý, keďže má väčší kapitál, bude robotníka ešte viac utláčať. Vystriedanie druhoradých boháčov prvoradými, zvýšenie moci kapitálu, zbedačenie masy drobných vlastníkov (napríklad drobných vkladateľov, ktorých pripravuje krach banky o všetok majetok), strašné ožobračovanie robotníkov, to všetko prináša so sebou kríza.