Dalibor

Zasa by som vycucol menej známeho analytika a jeho pohľad na svet. Text som skrátil a preložil do modernejšieho žargónu, aby som ulahodil aj tím citlivejším uškám aby nepovedali, že: “ bleeééé takú starinu čítať nebudeme !“. Udalosti, ktoré sa dejú teraz a ktoré sa diali za posledné roky hlavne počas krízy a pred ňou majú voľačo podobné s spomínanou  históriou v tejto analýze.

1. Svetová ekonomika kapitalistických krajín a zostrenie boja o zahraničné trhy. Za posledné 2 roky možno badať, že objem výroby v významných kapitalistických krajinách dosiahol predvojnovú úroveň. Avšak existujú skokani ako Japonsko ale predovšetkým USA kde rast objemu výroby prekročil 150 % objemu predvojnovej výroby. Podobne je to aj s objemom svetového obchodu najväčší skokani sú Japonsko a USA. Avšak existujú krajiny kde ten objem svetového obchodu stagnuje ako napr. Francúzsko, ktoré sa nachádza zhruba na predvojnovej úrovni a Nemecko je dokonca iba na 70 % predvojnového objemu obchodu. Dá sa konštatovať, že za týmto rastom badať technický pokrok, racionalizácia priemyslu, vznik nových odvetví, zosilnenie vzniku trustov a kartelizácie priemyslu v medzinárodnej miere. Avšak napriek všetkým týmto pozitívnym faktom rastu, svetový obchod kapitalistických krajín čelí obmedzeným hraniciam a sféram vplyvu a práve z tohto vzniká nová kríza, ktorá môže byť najhlbšia a najostrejšia aká kedy bola. Z stabilizácie výroby a následneho rastu výroby vzniká kríza, ktorá destabilizuje to čo bolo dosiahnuté.

Najcharakteristickejšia na tomto raste svetovej kapitalistickej výroby a obchodu je skutočnosť, že vývoj prebieha nerovnomerne. Vývoj rastu nepriebeha tak, že by kapitalistické krajiny spolu rástli dopredu jedna s druhou plynule a rovnomerne tak, že by si neprekážali a navzájom sa nezrážali, ale naopak prebieha cestou vytláčania a úpadku jedných krajín na úkor druhých. Ide tu o boj na život a na smrť medzi svetadielmi a krajinami o prvenstvu na trhu. Hospodárske centrum sa definitívne premiestňuje z Európy do Ameriky, z Atlantického oceánu do Tichého. Týmto sa zvyšuje podiel Ameriky a Ázie na svetovom trhu na úkor Európy. Ak v roku 1913 bol podiel Európy na svetovom trhu 58,5 %, Ameriky 21,2 % a Ázie 12,3 % tak v roku 1925 podiel Európy klesol na 50 %, podiel Ameriky stúpol na 26,6 % a Ázie na 13,4 %. S pomalým rastom Nemecká rastú aj iné krajiny ako Kanada, Austrália, Argentína, Čína, India, a stabilizované krajiny Francúzsko, Taliansko. Teda rastie počet výrobných kapacít ale odbytištia a veľkosť trhu je viac menej konštantný. To je základ nezmieriteľných rozporov súčasného svetového obchodu. Rozpor medzi rastom výroby a relatívnou stabilnosťou trhu, je hlavným problémom kapitalistických krajín. Nie je neobvyklé, že výrobné kapacity nie sú využité naplno, že sa zosilňujú colné bariéry medzi krajinami. Kapitalizmu je tesno v dnešných hraniciach trhu a sfér vplyvu. Mierové pokusy vyriešiť tieto problémy schôdzkami bankárov a významných obchodníkov a priemyselníkov v roku 1926 napriek vyhláseniam o slobodnom obchode skončili krachom. Takisto hospodárske konferencie na úrovni Spoločnosti národov v roku 1927 o zjednotení hospodárskych cieľov tiež nepriniesli svoje ovocie. Mierová cesta na vyriešenie týchto rozporov v kapitalizme zostáva uzatvorená. Kapitalizmu zostáva iba jediné východisko a to nové rozdelenie kolónií a sfér vplyvu ale už násilnou cestou, cestou vojnových konfliktov.

2. Medzinárodná politika a príprava nových vojen. Základnou otázkou je nové rozdelenie sveta, kolónii a sfér vplyvu. Dnes neuspokojuje súčasné rozdelenie sveta ani Severnú Ameriku, ktorá sa snaží preniknúť do Ázie (predovšetkým do Číny), neuspokojuje Južnú Ameriku , ani Anglicko, ktorému unikajú z područia domínia a niekoľko trhov na Východe, Japonsko, ktorému sa v Číne pletú do cesty Anglicko a Amerika, ani Taliansko a Francúzsko, ktoré majú veľké množstvo sporov v podunajských krajinách, v Stredozemnom mori a to už vôbec nehovoriac o Nemecku, ktoré nemá žiadne kolónie. Odtiaľto vyplýva potreba nového prerozdelenia sfér vplyvu a najväčším bojiskom budú hlavne Ázijské trhy. Napr.: tzv. tichomorský problém (antagonizmus Amerika – Japonsko-Anglicko) ako zdroj boja o prvenstvo v Ázii. Ďalej tzv. stredomorský problém (antagonizmus Anglicka-Francúzska-Talianska) boj o prevahu v Stredozemnom mori ako najkratšej cesty na Východ a taktiež ropný problém (antagonizmus Anglicko-Amerika), lebo bez ropy nie možné bojovať a ten kto má prevahu v tejto oblasti má tiež aj v obchodnej a priemyselnej oblasti. Nedávno bolo v anglickej tlači zverejnený „posledný“ Chamberlainov plán na „urovnanie“ stredomorského problému. V tomto pláne bol návrh že „mandát“ na Sýriu by prešiel z rúk Francúzska do rúk Talianska, Tanger by bol postúpený Francúzsku za finančnú kompenzáciu Španielsku, Nemecku by bol vrátený Kamerun, Taliansku by bolo nariadené aby prestali s destabilizáciou Balkánu a pod. Čo však je skutočným zámerom podľa tohto plánu. Vytlačiť Francúzov zo Sýrie. Sýria bola odpradávna bránou na Východ, do Mezopotánie, Egyptu, atď. Zo Sýrie je možné škodiť Anglicku v oblasti Suezského prieplavu ale aj v Mezopotánii. A tak Chamberlain chce zrejme skoncovať s touto nepríjemnou situáciou.

Behom posledných 2 rokov boli podniknuté rôzne pokusy o „mierové urovnania“, ktoré mali upevniť vzťahy jednotlivých veľmocí. Podľa západnej tlače má Spoločnosť národov veľký podiel na udržiavaní mieru vo svete. Ale 3 ročné diskusie okolo odzbrojovania a upokojovania situácii neviedli k ničomu skôr naopak mocnosti začali ešte viacej zbrojiť. Neúspech konferencie 3 veľmocí Anglicka, Ameriky, Japonska prispel k zvýšeniu námorného zbrojenia, teda tichomorský problém ostáva byť otvorený. Za zmienku stoja aj rôzne priateľské zmluvy kapitalistických krajín, napr.: zmluva Francúzska a Juhoslávie, Talianska a Albánska, priateľská zmluva Poľska a Litvy čo to je ak nie systém prípravy nových vojen a rozmiestňovanie síl. Ďalším faktom je vzrast absolútnych čísiel v vojenstve. Od roku 1913 do roku 1927 stúpol početný stav vojakov Francúzska, Talianska, USA, Japonska z 1 880 000 na 2 262 000 mužov, vojnové rozpočty vzrástli skoro o 90 %, počet vojenských lietadiel vzrástol od roku 1923 do roku 1927 z 2655 na 4340, tonáž krížnikov piatich mocností vzrástla od roku 1922 do roku 1926 z 724 tis. ton na 864 tis. ton. Myslím si, že dnešné „mierové vzťahy“ je možné prirovnať k starej obnosenej košeli plnej záplat zošitých tenučkou nitkou. Stačí zatriasť dnešnými „mierovými vzťahmi“ niekde v Albánsku, Litve, Číne alebo v Sev. Afrike a celé sa to zrúti.

Reakcia na tane: Ja ako modrý baret (modroknižkár) snáď nemám nárok ani na tu paintbalovú pištoľ. 🙂  Už pri ukončovaní vojen v Starovekom Ríme známi orátori viedli dlhé monológy ako sa už zverstvá nikdy nesmú opakovať, hlavne ako nesmú civilisti trpieť. Keďže vojny vývojom doby bývajú stále viac masovejšie a brutálnejšie zaujíma ma či by sme ako občania vedeli rozpoznať symptómy blížiaceho sa nebezpečenstva a niečo podniknúť alebo budeme všetci sedieť v tom vlaku rútiac sa neviem kam s zastaveným dychom…

Reakcia na area52: Nie sú snáď dôležitejšie slová ako kto ich hovorí ?