Otázka života a smrti. Akútna potreba Kritického Myslenia naprieč spoločnosťou.

15. októbra 2015, daliborhajducik, Nezaradené

Už od samotného pradávna zvádzajú povestný boj medzi sebou šamani, čarodejníci, duchovný vodcovia, inkvizítori verzus prvotní mudrci (oheň, koleso), starovekí filozofovia, vedci, bádatelia (niektorí aj zavraždení spomenutou 1. skupinou). Tento boj pokračuje ďalej v podobe politikov, duchovných vodcov, rôznych hovorcov, propagátorov, mediálnych inkvizítorov, agitátorov aj z 3. sektora, a pod. verzus vedcov, technikov, učiteľov, lekárov,  vysokokvalifikovaných robotníkov ale aj jednoduchých ľudí práce riadiacich sa zdravým sedliackym rozumom. Tieto skupiny sa dajú rozlíšiť aj po plodoch ich činnosti. Druhá skupina produkuje a uspokojuje všetky potreby spoločnosti a zabezpečuje jej chod a správne fungovanie. Kým tá 1. skupina nám len ponúka ilúziu „lepších (aj posmrtných) zajtrajškov, nekonečného rastu a prosperity, opodstatnenosti preventívnych zásahov (vojen aj svätej),  lásky a tolerancie na ich povel, keď rozhodnú o jej účelnosti a iných duchovných nehmatateľných ideálov. Jednoducho by sa ich dalo nazvať predavačmi teplých prdov, ktorí len sťažujú, spomaľujú alebo zahmlievajú cestu 1. skupiny k lepšiemu a kvalitnejšiemu životu.

Podľa internetovej definície  kritické myslenie je nepodliehať hneď 1. dojmu, neuvažovať v stereotypoch a schematicky, neovplyvnené všeobecným záujmom, názorom nejakej spoločenskej naliehavosti a predovšetkým nie je nedogmatické ale vychádza z odstupu a nadhľadu nad riešenou otázkou na základe predovšetkým svojich alebo na základe skúseností iných osôb. Pre kritické myslenie sú typické tieto charakteristiky: odhadovanie, hodnotenie, predpokladanie, myslenie do hĺbky, racionálne myslenie, kladenie si neustále otázok a podopieranie faktami, snaha naučiť sa myslieť, pozorovať sa a zdokonaľovať sa v myslení. Pre nekritické: hádanie, uprednostňovanie, viera,  čierno – biele a povrchné myslenie, emocionálne, egoistické, snaha naučiť sa to čo vymysleli druhí.

Väčšina našich volených zástupcov uvažuje  ako 1. skupina, majú stále pocit, že potrebujú neustále niekoho mentorovať, viesť, zakazovať, prikazovať a nesnažia sa vďaka svojej získanej moci posunúť na zodpovedné riadiace pozície ľudí 2. skupiny teda odborníkov pre tú-ktorú oblasť. Potrebujú mať jednoducho v kľúčových miestach len prikyvovačov, pritakávačov, prštekárov.

Preto okrem Priamej Demokracie je aj šanca ísť cestou voliť si skutočných odborníkov namiesto tliachačov aj s niekedy pochybnou minulosťou. Vyžaduje si to síce prácne skúmanie volebných lístkov, životopisov ponúkaných osôb a ich pozadia z ktorého vyšli a ktorému sú niečo zaviazaní.