Kríza už bola na týchto ale aj iných stránkach veľakrát popísaná, z rôznych hľadísk a viacerých úrovní. Na kríze ekonomickej a politickej možno vidieť aj veľa protikladov a nerovnováh systému v ktorom vznikla a prežíva. Rád by som sa pozrel na tú krízu v spojení so štátom, ktorý má ešte nejaké mizivé možnosti ovplyvňovať jej priebeh.
Štát ako zlého hospodára už veľa krát popísali naši relatívne poprední ekonómovia (aspoň tváriaci sa) hlavne vtedy keď ešte vlastnil na zisky lukratívne odvetvia. Jednoducho takéto zisky by nemali putovať všetkým daňovým poplatníkom (alebo mať z toho profit) ale iba vybranej skupine akcionárov. Dalo by sa povedať, že je to hriech aby peniaze ostali v spoločnosti na nejaké sociálne alebo rozvojové investície. Namiesto výmeny neefektívnych a neodborných politických nominantov sa vymení vlastník. Skvele vymyslené. Druhé dejstvo je však komické keď vlastník napr.: energetického sektoru zvýši cenu elektrickej energie tak, že stredné a veľké podniky začnú bedákať, že máme pomaly najdrahšiu elektrickú energiu v Európe. Dokonca niektoré aj zvažujú svoje zotrvanie ak štát (zlý hospodár) nezasiahne. Vraj musí zaregulovať alebo zadotovať. Svet a všetko ostatné sú ako spojené nádoby niekde uberieš a niekde musíš pridať. Takže pre akcionárov ktorí dobre kúpili je neprijateľné aby im zlý hospodár zasahoval do cenotvorby v ich odvetví. Pre veľkých odberateľov je zasa výhodne a niekedy aj nevyhnutné aby ten istý zlý hospodár teraz zasiahol ako dobrý hospodár v ich prospech. Nakoniec pri tejto úvahe by sme zistili, že dobro a zlo sú relatívne pojmy.
Štát ako „dobrý hospodár“ začal v tejto roli vystupovať hlavne v poslednom období, keď zachraňuje banky, poisťovne a iné finančné ustanovizne, hlavne keď treba socializovať straty zo súkromného podnikania. Okrem toho ako garant sociálnej rovnováhy, bezpečnosti, zdravia, základných ľudských slobôd a dokonca aj viery v niektorých štátoch….
Vo viacerých médiách prebieha energická diskusia či štát má alebo nemá vstupovať do podpory investícii s menšou pridanou hodnotou, nevyžadujúce od zamestnancov kreatívne či tvorivé myslenie len vysokú kvalifikáciu v svojich remeselných odboroch. Z hľadiska potenciálnych slovenských investorov, etablovaných ale aj začínajúcich domácich vedcov konanie hospodára môžu považovať ako kopanec pod pás, dokonca až protinárodnú činnosť, nakoľko takto hospodár preferuje značnými dotáciami cudzieho investora. Pre potenciálnych zamestnancov ale aj už pracujúcich zamestnancov v tomto alebo príbuznom odvetví to určite bude mať pozitívny prínos v možnom tlaku na mzdy, zlepšenia a zatraktívnenia podmienok v práci, možnosť byť zamestnaný vo svojom regióne.
Štát vo svojom hospodárení má neľahkú úlohu kedy musí dávať pozor aby v dvoch spojených nádobách bola prijateľná rovnováha. Bohužiaľ však nemôže vyhovieť všetkým skupinám, logicky vždy sa nájde niekto pre koho je zlý hospodár. Nakoniec môžeme dôjsť k jeho samotnej definícii, ktorá môže byť z rôznych hľadísk a aj z hľadiska koho vlastne zastupuje: či masu voličov, ktorí sú ako jedinci väčšinou bezmocní alebo skupinky akcionárov, investorov združených v rôznych asociáciách, lobingových a iných združeniach. Otázne je v čom sa meria aj váha argumentov jednotlivých objektov v štáte, či jednoduchým počtom, mocou, ekonomickou silou ?